Čo je to ekuména?
Pojem ekuména pochádza z gréckeho slova oikos – dom. Označuje sa ním aj
celá obývaná zem. Ekuména je teda akási spoločná strecha nad všetkými
kresťanskými cirkvami.
Od začiatku 20. storočia sa pojmom ekuména označuje hnutie, ktoré sa
usiluje o spoluprácu a zbližovanie kresťanských cirkví vo svete. Svoje korene má
predovšetkým v spolupráci misijných organizácií a tiež v spolupráci cirkví pri
vyjadrovaní ich spoločnej zodpovednosti za dianie vo svete. Popri spolupráci je
jedným z dôležitých cieľov ekumenického hnutia aj hľadanie jednoty cirkví. Za
týmto úsilím si však nemožno predstavovať úsilie smerujúce k organizačnému
zjednoteniu rôznych vierovyznaní tak ako ich dnes poznáme. Ide skôr
o objavovanie a zdôrazňovanie existujúcej miery jednoty kresťanov, ktorá tu už
je aj napriek rozdielom.
Aké sú prejavy ekumény v cirkvi?
V ekumenickom hnutí je však viacero predstáv o tom akú viditeľnú podobu má mať
jednota cirkví. Jednou z nich je samozrejme aj predstava organickej jednoty
cirkví, ktorá by mala mať výraz v zjednotených štruktúrach rôznych konfesií na
národnej i medzinárodnej úrovni. Túto predstavu presádza predovšetkým program
Svetovej rady cirkví pre vieru a cirkevnú správu (Faith and Order). Tento
program však rozhodne nevidí cestu k takejto jednote v tom, že všetky cirkvi sa
zrieknu svojej tradície a identity v prospech jednej, ktorú uznajú za pravú. Ide
skôr o veľmi trpezlivý proces odborných teologických dialógov, ktoré skúmajú
opodstatnenosť jestvujúcich rozdielov a to, aká miera rozdielnosti v učení
cirkví je ešte únosná na to, aby cirkvi mohli napriek svojim rozdielom hovoriť
o jednote.
Veľké konfesionálne spoločenstvá ako Svetový luteránky zväz, Svetový reformovaný
zväz a iné kladú dôraz inde. Zjednotené štruktúry cirkví ako legitímny výraz ich
jednoty síce neodmietajú. Zároveň však zdôrazňujú, že nie sú jedinou legitímnou
podobou jednoty. Tá je podľa nich možná aj pri zachovaní rozmanitosti
konfesionálneho dedičstva, ktoré má svoj výraz aj v usporiadaní a štruktúrach
cirkví. Tento model jednoty možno označiť ako jednota v zmierenej rôznosti.
Takéto chápanie jednoty nevyžaduje odstránenie všetkých rozdielov vo vyznávaní
viery. Dokonca ich pripúšťa. To, čo je však pre takúto jednotu nevyhnutné, je
ochota nevzdávať sa spoločného hľadania správneho zmyslu evanjelia v rozdielnych
spôsoboch vyznávania našej viery.
Popri týchto oblastiach však veľmi dôležitú úlohu v ekumenickom hnutí hrá
spolupráca v tom, čo môžeme označiť ako služba svetu. Cirkvi napriek svojim
rozdielom, ktoré sú v mnohých otázkach veľmi závažné, môžu spojiť svoje sily
v službe. To sa deje napríklad aj prostredníctvom práce Ekumenickej rady cirkví
a jej programov. Spoločnými silami vzájomne podporujeme rozličné projekty, ktoré
naše cirkvi konajú. Ponúkame školenia pre zvýšenie zručností spolupracovníkov
cirkví v oblasti práce s mládežou alebo v sociálnej práci. Ponúkame poradenstvo
v otázkach novej religiozity, ktorá ku nám prichádza a je rovnakou výzvou pre
všetkých kresťanov. Spolupracujeme tiež v otázkach vzťahu cirkví voči štátu.
Je potrebná ekuména?
Ak by sme na túto otázku odpovedali záporne, museli by sme z Biblie vyškrtnúť
všetky miesta, ktoré hovoria o jednote a jednomyseľnosti. Ekumenické hnutie
odpovedá na jasné biblické výzvy k jednote kresťanov. Najzreteľnejšie je táto
výzva vyjadrená v modlitbe Pána Ježiša, ktorú zaznačil evanjelista Ján v 17.
kapitole. Aj apoštol Pavol hovorí o jednote tela Kristovho (1Kor 12, R 12).
Jednota tých, ktorí o sebe hovoria, že sú nasledovníkmi Pána Ježiša Krista, teda
kresťania, má význam pre dôveryhodnosť ich svedectva. To je dôležité najmä
v dnešnej dobe. V sekularizovanej spoločnosti sa kresťanská cirkev znova musí
zaoberať misijnou prácou. Je dôležité poznamenať, že práve v misijnej práci si
kresťania začali uvedomovať potrebu jednoty. Kým rôzne kresťanské tradície žili
vedľa seba po stáročia v Európe, veľmi im neprekážalo, že sú ako nasledovníci
Krista rozdelení. Potrebu jednoty si uvedomili až vtedy, keď sa stretli
v odľahlých krajinách na misijných poliach ako misionári rôznych cirkví. Vtedy
pochopili, že na ľudí, ktorým zvestujú to isté evanjelium Ježiša Krista
a ktorých chcú vyslobodiť zo zajatia povery, pôsobí rozdelenie kresťanov mätúco.
Je to možno irónia dejín, ale v podobnej situácii sa nachádzajú kresťania dnes
v Európe. Práve kresťania z krajín tretieho sveta nás často zahanbujú v tom, ako
vo svojom prostredí vedia spoločným, nerozdeleným hlasom vydávať svedectvo
o evanjeliu. Dokážu to aj bez toho, aby sa museli vzdávať svojej konfesionálnej
identity. Skutočnosť, že patria k tej, či onej kresťanskej tradícii im nie je
prekážkou pre spoločné svedectvo. Skôr naopak. Bohatstvo darov, ktoré im dáva
ich vlastná tradícia vedia vložiť do služby spoločného svedectva.
Toto sa musíme učiť aj my na Slovensku. V rozličných tradíciách,
rímskokatolíckej, pravoslávnej evanjelickej, v tradíciách baptistov, metodistov,
a v ďalších, máme mnoho vzácnych darov. Buďme ich dobrými správcami.
Nepoužívajme ich jedni proti druhým. Netešme sa z toho, keď cirkev „toho
druhého“ má problémy a upadá. Nenechajme sa odporcom evanjelia poštvať jedni
voči druhým. Používajme naše dary ako ponuku toho dobrého pre druhých
a prijímajme dobré dary iných. Usilujme sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku
pokoja (Ef 4,3).
Ondrej Prostredník
Ekumenická práca, čiže spolupráca cirkví je veľmi dôležitá.
Prečo?
1. Predovšetkým preto, že všetci
veríme v jediného Boha, ktorý sa prejavuje ako Trojica Svätá: Boh
Otec, Boh Syn – Ježiš Kristus a Boh Duch Svätý. Veríme, že On nás všetkých
stvoril, je Spasiteľom všetkých, ktorí v Neho veria a Posvätiteľom všetkých,
ktorí sa mu otvoria. On založil Cirkev a vedie ju cez pozemský život do svojho
Nebeského kráľovstva k životu večnému.
2. Ďalej preto, že náš nebeský Otec si iste praje, aby Jeho
deti spolu vychádzali ako bratia a sestry. Je to Jeho vôľa.
Boh je láska a preto nenávidí
neznášanlivosť, spory, vojny. Aj my potrebujeme vzájomnú podporu vo svete
plnom nevery.
3. I preto, že v zahraničnej misii v ďalekej Afrike, v
Indonézii... pre ľudí, ktorých misionári pozývajú k viere v Pána Ježiša Krista,
sú sváry medzi kresťanmi veľkou prekážkou.
Je však možné ju prekonať, keď si uvedomíme, že každé vierovyznanie má od Boha
špecifické dary, ktorými môže prispieť do spoloného pokladu kresťanstva. Preto
je potrebné, aby sme každý poznali a vážili si vlastné hodnoty a boli ochotní
prispieť nimi k obohateniu ostatných.
4. Bez problémov môžeme
spolupracovať najmä na odstraňovaní biedy a zmierňovaní bolestí tohto sveta.
5. Slovo Božie hovorí o Cirkvi ako o duchovnom Tele Kristovom,
ktoré sa skladá z mnohých údov, orgánov a buniek, ktoré predsa nemôžu proti sebe
bojovať.
Jeden veľký teológ povedal, že Cirkev s veľkým C je organizmus, ktorý tu na zemi
tvoria cirkevné organizácie - cirkvi s malým c. Iným pekným obrazom ekumény je
strom kresťanstva, ktorý má mnoho vetiev. Ani tie medzi sebou nebojujú.
Tu na zemi sa kresťanské cirkvi asi nikdy úplne nezjednotia. Máme za sebou
príliš odlišnú a často veľmi zraňujúcu históriu. Stačí, ak sa budeme vzájomne
rešpektovať, hľadať to, čo nás spája, namiesto vyzdvihovania toho, čo nás
rozdeľuje, a korektne spolupracovať v oblastiach, kde vierouka nepredstavuje
bariéru - v sociálnej a charitatívnej oblasti života. Tak sa najlepšie môžeme
stať soľou zeme a svetlom sveta.
Daniela Horínková
